Josef Svoboda bol zatknutý ako devätnásťročný študent v septembri roku 1949. Bol obvinený zo vzbury, ktorá sa nikdy ani nekonala, ale stála ho osem a pol roka krutého väznenia. Vo svojej knihe Tři inkarnace. Vzpomínky skauta, vězně komunistických kriminálů a arktického ekologa Josefa Svobody opisuje svoj Štedrý večer roku 1951. Píše:
            „Prišli Vianoce, moje tretie za mrežami. Mnohí politickí si už odpykávali svoj trest niekde v pracovných lágroch, mňa však ešte stále vláčili po tvrdých krimináloch s mrežami na oknách.
            Nadišiel Štedrý večer. Po prvý raz v živote som ho prežíval sám. Až tak mi to nevadilo. Uvítal som, že ruch a lomoz hneď po poslednom jedle ustal a snažil som sa predstaviť si, ako budú sláviť Vianoce u nás doma.
            Predstavoval som si členov rodiny, ktorí sa už asi schádzajú okolo štedrovečerného stola. Určite budú mať rybiu polievku, po nej príde na rad vyprážaný kapor so zemiakovým šalátom, káva, vianočka. Spomenú si aj na mňa, rovnako, ako ja teraz myslím na nich. Stmieva sa. Možno už usadajú k stolu.
            Dvierka na dverách cely sa otvorili a dozorca do otvoru vsunul ešus s meltou. Dvierka zaklapli. Podišiel som ku dverám a skúmal som nádielku. Vo vrchnej miske ležala otvorená plechovka so sardinkami a v nej dve rybičky v troche oleja. Druhú polovicu plechovky asi dostal väzeň v susednej cele. Tiež tam boli priložené tri kúsky vianočných koláčikov.
            V tú chvíľu mi prišlo všetkého strašne ľúto. Zosunul som sa do kúta cely a začali mi tiecť po tvári slzy. Od môjho zatknutia po prvý raz. Drepel som v samoväzbe starej väznice na Štedrý večer s dvoma sardinkami v plechovke. Nešlo ani tak o to jedlo, ako skôr o poníženie. O kontrast medzi stále ešte naivným očakávaním, predstavou a surovou realitou.
            Všetko sa vo mne náhle zlomilo. Slzy vystriedala bezodná rezignácia. Sedel som skleslý, strnulý, na konci síl, s plechovou šálkou vychladnutej melty a „večerou“ po boku. Umenšený a skrúšený som začal šeptom odriekať zdravasy ruženca: ... ktorého si, Panna, v Betleheme porodila, ... ktorého si, Panna, v chráme obetovala, ... ktorého si, Panna, v chráme našla.
            Už si nepamätám, ako dlho som bol, stiahnutý do ulity, takto pohrúžený do modlitby. Viem len, že sa mi opäť vrátila sila do žíl. Prestal som sa báť. Nastal zlom a prelom, napätie vo mne sa uvoľnilo. V tme dlhej noci bol ten nový obzor ešte temný a nepriehľadný, ale skutočný. Cítil som sa opäť vnútorne slobodný.
            V ten večer som tie dve sardinky zjedol so striedkou chleba. Olej som si nechal na ráno a nakvapkal som si ho na chlieb, ktorý sme dostali ráno. Jeden koláčik som zapil meltou, dva ostávajúce som si ušetril na ďalší deň.
            Tú štedrovečernú noc som prespal v pokojnom stave. Veď som mal na večeru rybu, vianočné koláče a ako dar od Betlehemského Dieťaťa veľa, preveľa milosti.